Potreby chorého


Skusme sa na chvíľu vžiť do kože pacienta trpiaceho vážnou nevyliečiteľnou chorobou. Čo taký človek všetko stráca? Može to byť postavenie, životná istota, súkromie, intimita, životný rytmus, práca, stravovacie zvyklosti, volnosť pohybu, možnosť sktivity atd. K tomu všetkému naopak pribudla bolesť, slabosť, obavy, nepríjemné vyšetrenia a možno i nepríjemní spolupacienti.
Pochopenie pacienta, jeho situácie a jeho potrieb je základom pre uspokojujúcu prácu s ním. Pracovník hospicu - aj ked je to lekaár, zdravotná sestra, ošetrovateěka, sociálny pracovník, dobrovoľník, príbuzný - by si nemal príliš rýchlo myslieť, že rozumie prežívaniu a situácii i úlohe chorého.
Staré indiánské príslovie vraví: „Nikoho nesúď, pokiaě si nechodil dva týždne v jeho mokasínach.“ Toto príslovie pre nás može byť výstrahou pri nasom stretnutí s chorým a viesř nás k uvedomení, že pacient sa pozerá na svoju chorobu určite z iného uhlu. Účinným nástrojom k pochopeniu chorého nám može byť rozhovor.
Na otázku o potrebách chorého väčšina ľudí so samozrejmosťou odpovedá, že potrebujú prvotriedne ošetrovanie, lieky a kľud. Toto je isto pravda, ale jeho potreby sú ešte o niečo bohatšie.
Obecne sa delia na štyri okruhy potrieb. Z týchto potrieb potom plynú jednotlivé úlohy pre lekára, ošetrovateěa, sociálneho pracovníka a v neposlednej rade rodinu a pacinta samotného. Na základe Maslowovi teórie o hierarchii potrieb možeme odvodiť, že priorita potrieb - ak sú uspokojované - sa v priebehu choroby mení. Základné pravidlo tejto teórie nám vraví, že ak nie su uspokojované potreby nižší tj. naliehavejšie, potreby vyššie sa nebudú vobec aktualizovať. Potvrdzuje nám to výrok pani MUDr. Svatošovej: „Jestliže na začátku byly prvořadé potřeby biologické, v závěrečné fázi velmi často nabývají na důležitosti potřeby spirituální.“











Potreby biologické


Tu patria všetky základné fyziologické potreby od potreby byť nasýtený, vypráznený, v teple, potreba pohybu a odpočinku až k potrebe netrpieť bolestí. U chorého človeka je uspokojovanie týchto potrieb pochopiteľné zložitejšie ako u zdravého a s tým je treba počítať a citlivo reagovať. Tak je napríklad nutné upraviť pokrmy, aby boly pre pacientov stráviteľné, umožniť pacientovi zbavovať sa produktov vlastného tela čo je najprirodzenejší sposob a najmenej nepríjemným sposobom, zaistiť v spoločnom zariadení podmienky pre nerušený oddych a predovšetkým utíšiť prejavy choroby tak, aby pacient nemusel trpeť neznesieteľnou bolesťou, k čomu moderná medicína poskytuje dostatočné prostriedky.


Potreby psychologické


Tu patrí potreba bezpečia, potreba byť milovaný a „rešpektovanie ako človek úplne nezávisle na stave telesnej schránky.“ To vyžaduje úctu, slšné chovanie a ohľaduplné chovanie s chorým, starostlyvú pozornosť v maličkostiach, taktný ľudský dotyk v pravú chvíľu, ktorý može dodať nádej a silu a úprimné a pravdivé jednanie.
Pre naplnenie pocitu bezpečia je doležité dať pacientovi priestor, aby mohol hovoriť o tom, čoho sa bojí, čo ho naplˇuje strachom či trpí nevysvetliteľnou úzkosťou. Takým rozhovorom požeme pacienta oslobodiť od neznesiteľnej záťaže. Doprevádzajúci by sa mal v každom prípade vyhnúť tomu, aby pacintovi klamal - povedal niečo, čo by musel brať naspäť. Našťastie k tejto chybe dochádza a to najmä vo veci oznamovanie diagnózy a prognózy. Taký čin može priviesť pacienta do neistoty, prohĺbiť jeho duševnú osamelosť. „Stane sa potom, že chorý stratí doveru k svojmu „dobrodincovi“, práve vo chvíli, kedy to najviac potrebuje“.









Potreby sociálne


Pacient potrebuje predovšetkým druhého človeka, aby nemusel zostať izolovaný v hroznej spoločnosti svojej choroby. Krásne to vystihuje výrok Ing. Aleša Opatrného: „ Nemocný potřebuje někoho, kdo by ho chápal, dělal mu společníka v jeho otázkách (na které třeba také nemusí vždy odpovědět), aby mu někdo zajišťoval spojení se světem z něhož je nemocný vyřazen“,
V hospice je pacientovi ponechané právo voliť, kedy bude chcieť návštevu prijať a kedy nie. Najsilenšiu väžbu má pacient obvykle na rodinu. Pre chorého sú členovia rodiny zdrojom starostí, ktoré o nich má (niekedy i zbytočne) má, zdrojom radosti pre ich úspechy alebo zdrojom smútku pre ich osobné starosti či ich nevšímavosř voči chorému. Rodina sa stáva hlavnou témou, ku ktorej sa upína mysel pacienta. Pamätám si odpoveď, ktorú mi dal jeden chorý pacient: „Myslím na ty naše, celý dni tady na ně myslím ...... Byly to krásný chvíle, ale ta moje nejstarší holka ta mě trápí...“
Ošetrujúci personál nikdy nenechá volanie pacienta po najbližších bez odozvy. Kontaktujú rodinu, zprostredkujú aspoň telefonický rozhovor, usilujú o časté návštevy, poskytujú možnosť ubytovanie člena rodiny na izbe pacienta.
Ak nie je možný častý kontakt s rodinou, personál sám venuje pacientovi zvýšenú pozornosť. Sociálne pracovníčky alebo dobrovolníci prichádzajú casto k takým chorým a poskytujú im svoju prítomnosť, pomoc podľa ich priania, možnosť prechádzky alebo prechádzky mimo zariadenia kde sa pacient nachádza. Osobne som zažila veľmi zaujímovú skúsenosť, sprevádzanie pacienta trpiaceho depriesiami, pocitom marosnti, ktorý potreboval predovšetkým poslucháča, ľudskú prítomnosť a dotyk, citlivé reagovanie na jeho najnaliehavejšie potreby.















Problémy spirituálne


Spirituálne problémy sa týkajú potreby zmysla života. Nenaplnenie potreby zmysluplnosti sa rovná skutočnému stavu duchovnej núdze.
Život možno zmysluplne utvárať uskutočňovaním hodnot v jednotlivých prítomných okamžikoch. Ak budú sprevádzajúce schopnosti pomáhať hľadať svojim pocintom ich cieľ a ich úloh i v najťažších situáciách, potom budú mať možnosť priviesť pacintov k tomu, aby vnímali svoj život ako niečo, čo má zmysel. Pokiaľ človek vidí pred sebou úlohu, ktorá je šitá jemu na mieru a tvorí jeho osobné poslanie, potom má prečo žiť.
Nietzche vraví: „Kto má PREČO žiť, znesie skoro každé AKO.“ Tak akékoľvek nepriaznivé okolnosti ustupujú do pozadia v okamihu, kedy do popredia vystupuje PREČO - zmysle. O tom, že život možno naplňovať zmyslom v každej situácii je základ.
Aby bol pacientovi daný priestor svoje potreby vyjadriť, je s ním treba predovšetkým byť, mať účasť na jeho siuácii, brať ho vážne a poslúchať čo hovorí. Otázka: „Ako sa cítite?“ možem otvoriť rozhovor a tak dať pacientovi príležitosť hovoriť. Príležitosť na ventilovanie toho čo má v sebe. Keď pacient začne hovoriť, spoločník by nemal jeho slová bagatelizovať výrokmy: to bude dobré, ani sa v slovách chorého „utopiť“. Také výroky totiž spoločníka skor diskvalifikujú, ako osobu, ktorá neberie pacinta vážne. Mám sobnú skúsenosť, ze pacint skončí rozhovor, keď cíti, že druhý sa bojí hovoriť o vážnych témach, s ktorými prichádza, a tak sa s nimi radšej znova uzatvára a trápi.
Ďalšou doležitou zásadou je nevsťahovať pozornosť na seba. Inou vecou ale je, keď chorému niečo rozprávame, čo ho zaujíma, niečo čo ho v tu chvíľu zaujíma, niečo, čo ho naším prostredníctvom spojí so svetom, v ktorom sa teraz nemože pohybovať. Ak je toto rozprávanie sledované so záujmom, je to k úžitku. Len je treba rozlíšiť, kedy ešte téma zaujíma chorého a kedy už zaujíma iba nás.












Použitá literatúra


l. Frankl, V.E.: Lékařská péče o duši. Cesta, Brno, 1995

2. Opatrný, A.: Malá příručka pastorační péče o nemocné. Pastorační středisko při Arcibiskupství pražském, Praha, 1995

3. Svatošová, M.: Hospice a umění doprovázet. Ecce Homo, Praha, 1995

4. Jirák R., Obenberger J., Preiss M.: Alzheimerova choroba. Pfizer spol.s r. o., Praha, 1998

5. Viacero autorov: Publikácie Českej alzheimerovej spoločnosti. Česká alzheimerova spoločnosť, Praha, 1998, 1999

Maturita.cz - referát (verze pro snadný tisk)
http://www.maturita.cz/referaty/referat.asp?id=675